História pijavíc siaha ďaleko do minulosti. Možno sa vám pri zmienke o pijaviciach okamžite vybaví stredovek a mnohé barbarské praktiky vtedajších liečiteľov. No pijavica sa v medicíne používala už dávno predtým. Púšťanie žilou patrilo medzi najstaršie a najpoužívanejšie liečebné postupy už v Mezopotámii, Egypte, antickom Grécku a Ríme, dokonca v Byzancii.
Jednou z metód púšťania žilou bolo prikladanie pijavíc.
Liečba pijavicami sa nazýva Hirudoterapia. Jej názov je odvodený od latinského pomenovania pre pijavicu lekársku (hirudo medicinalis), ktorá sa používa v hirodoterapii.
Vedeli ste, že anglické slovo pre pijavicu ,,leech“ znamená aj Lekár?
V starovekom Egypte, približne 2500 rokov p. n.l., liečitelia poznali a využívali pijavice. Nanešťastie sa nám nezachovali maľby, ktoré by presne opisovali ako liečba pijavicami prebiehala. Vieme len toľko, že pijavice sú vyobrazené na stenách v hrobke v Tébach, ktorá patrila kráľovskému pisárovi Userhetovi z 18. dynastie. Prioritne sa používali na potenciu. Neskôr pijavice údajne používala aj Kleopatra – niektoré zdroje dokonca tvrdia, že nimi liečila svoju neplodnosť.
História popisuje, že pijavice sa používali aj v starovekej Číne či Indii, kde sa do dnešného dňa používajú v tradičnej ľudovej medicíne.
Oveľa viac však o použití pijavíc vieme z obdobia starovekého Grécka a antiky. Prvá písomná zmienka o ich medicínskom využití pochádza od básnika, lekára a gramatika Nikandra z Kolofónu (185 – 135 p.n.l.). Spomenul ich vo svojej básni Alexifarmaka.
Lekár Plínius (23 – 79 n.l.) zasa tvrdil, že prikladanie pijavíc uľavuje pacientovi, pretože z jeho tela odoberá prebytočnú krv. Jeho zásluhou sa nám zároveň zachovalo, ako sa vtedy pijavice používali pri liečbe a kam sa prikladali.
Rímsky lekár gréckeho pôvodu Galénos, známy aj ako Galénos z Pergamonu (129 – 200 n.l.), pôsobil ako osobný lekár štyroch cisárov. Pijavice používal pretože veril, že púšťanie žilou dokáže v ľudskom tele napraviť nevyrovnanosť štyroch telesných tekutín. Sú to tekutiny (krvi, hlienu, čiernej a žltej žlči), ktoré reprezentovali štyri živly (oheň, voda, zem a vzduch). Podľa neho ku chorobám dochádzalo vždy, keď sa tieto štyri tekutiny dostali do nerovnováhy.
Na čo sa pijavice používali?
Práve vďaka prikladaniu pijavíc a odsávaniu prebytočnej krvi, mohlo opäť dôjsť k harmónii. No napriek tejto skôr úsmevnej teórii sa môžeme dozvedieť, ako vtedajší lekári pristupovali k odoberaniu pijavíc a k ošetreniu rán, po pijaviciach. Neskôr sa pijavice používali napríklad pri liečení melanchólie, lebo za jej príčinu v antike pokladali prebytok čiernej žlče v mozgu.
V siedmom storočí nášho letopočtu Paulus z Aigíny, byzantský lekár alexandrijskej školy, vo svojich spisoch spomínal pijavice pri liečbe mnohých ochorení. Jemu samému údajne pomohli najmä pri bolestiach hlavy, ťažkostiach so zrakom aj pri zápale hrdla.
Použitie pijavíc malo svoje miesto aj v učení perzského lekára Avicennu, celým menom Abú Alí ibn Sina (980 – 1037 n.l.). Vo svojom spise Kánon medicíny opisoval účinky a použitie pijavíc pri rôznych ochoreniach, ako aj presné miesta, kam ich mali lekári prikladať.
História pijavíc je dôležitá pre dnešnú Hirudoterapiu. Na jej základoch stoja dnešné nové postupy tejto terapie.